Perestrojka, ktorá ešte neskončila

29. októbra 2025 03:17, Prečítané 69x, dfafrnok, Nezaradené

(Úvaha po štyridsiatich rokoch od začiatku prestavby)

Keď sme v polovici osemdesiatych rokov sedeli nad tabuľami plánov, grafmi efektivity a heslami o „zrýchlení“, netušili sme, že pracujeme na prelome epoch. Verili sme, že sa socializmus dá opraviť — že nepotrebujeme revolúciu, ale evolúciu. Že kombináciou otvorenosti, pravdy a technickej racionality dokážeme vdýchnuť nový život systému, ktorý sa zadýchal pod vlastnou byrokraciou.

Vtedy sme netušili, že dejiny si už písali iný scenár.

1. Zrod nádeje

Gorbačovova perestrojka priniesla niečo, čo sme v Československu už dlho necítili: nádej na zmysluplnú reformu. V ekonomike mala znamenať samostatnosť podnikov, v politike návrat dôvery, v spoločnosti nový étos práce, zodpovednosti a ľudskej dôstojnosti. Glasnosť mala otvoriť dialóg, nie rozbiť autoritu.

V tých časoch sme si predstavovali, že dokážeme vytvoriť socializmus s rozumom — systém, ktorý bude humánny aj výkonný, vedecký aj spravodlivý.

Dnes, s odstupom štyridsiatich rokov, si uvedomujem, že tieto ideály neboli naivné — len predbehli svoj čas.

2. Pád systému, nie myšlienky

Keď v novembri 1989 padol starý režim, nepadla len moc strany — padol aj koncept, že spoločnosť možno modernizovať zvnútra. Perestrojka sa v našich končinách zmenila na transformáciu, ktorú riadili už iní – ekonómovia Západu, politickí technológovia, investiční poradcovia.

Socialistický pojem „samostatnosti podnikov“ sa zmenil na privatizáciu, „glasnosť“ na mediálnu anarchiu a „zodpovednosť“ na trhový individualizmus.

Z prestavby vznikol rozklad — nie preto, že by bola myšlienka perestrojky zlá, ale preto, že sa jej zmocnil iný systém hodnôt.

3. Slovensko po roku 1989 – medzi víťazstvom a stratou

Dnes žijeme v krajine, ktorá je formálne slobodná, ekonomicky otvorená a zakotvená v Európe. Ale duch tejto spoločnosti nesie jazvy prechodu.
Získali sme trh, ale stratili sme dôveru.
Získali sme slobodu slova, ale stratili sme spoločnú pravdu.
Získali sme mobilitu, ale stratili sme korene.

V deväťdesiatych rokoch sa moc preliala do rúk novej triedy – podnikateľov, ktorí namiesto tvorby hodnôt objavili rýchle bohatstvo. Mečiarovské obdobie bolo len symptomatickým dôkazom, že spoločnosť bez hodnotového kompasu dokáže v slobode blúdiť rovnako ako v diktatúre.

A predsa, aj v tých rokoch prežíval duch perestrojky – v ľuďoch, ktorí sa snažili tvoriť nové inštitúcie, médiá, občianske iniciatívy, školy, podniky s etickým rozmerom. Lenže systém, ktorý vznikol, im často dával pocit, že morálka je luxus.

4. Glasnosť bez rovnováhy

Otvorenosť, ktorú sme si priali, sa naplnila — no bez hraníc. Internet a sociálne siete priniesli dokonalejší nástroj glasnosti, než sme si dokázali predstaviť.
Ale namiesto spoločnej pravdy priniesli fragmentáciu, manipuláciu a únavu z informácií.

Dnes si už málokto spomenie, že pôvodná myšlienka glasnosti nebola anarchia slov, ale kultúra pravdy. Mala otvoriť cesty k porozumeniu, nie vytvoriť tábory nenávisti.

5. Západ v perestrojke

Zaujímavé je, že po štyroch desaťročiach stojí Západ pred rovnakou otázkou, akú sme si kládli my v osemdesiatych rokoch:
– Ako prepojiť ekonomickú efektivitu so sociálnou spravodlivosťou?
– Ako zachovať slobodu a zároveň solidaritu?
– Ako reformovať systém, ktorý sa stal sám sebe prekážkou?

Kým vtedy sa prestavba týkala socializmu, dnes sa rovnaká potreba dotýka kapitalizmu. Klimatická kríza, sociálna nerovnosť, technologická závislosť – to všetko sú symptómy systému, ktorý potrebuje svoju vlastnú perestrojku.

Možno teda Gorbačov nebol omyl, ale predchodca éry, v ktorej sa ľudstvo znova učí meniť bez ničenia.

6. Čo sme sa naučili

Slovenská spoločnosť sa naučila veľa. Naučili sme sa pochybovať o autorite, ale aj o sebe. Naučili sme sa, že demokracia nie je dar, ale disciplína.
A predovšetkým sme sa naučili, že technická reforma bez morálnej obnovy nefunguje.

To, čo sme v osemdesiatych rokoch chceli – úprimnosť, zodpovednosť, tvorivosť a solidaritu – zostáva aktuálne aj dnes. Len slová sa zmenili. Miesto „perestrojky“ hovoríme o „udržateľnosti“, „resiliencii“, „inováciách“ – ale v jadre ide o to isté:
zmeniť systém tak, aby znovu slúžil človeku, nie človek systému.

7. Epilóg

Keď dnes hovorím o perestrojke, nehovorím o nostalgii. Hovorím o neukončenej úlohe.
Každá spoločnosť, ktorá stratí rovnováhu medzi pravdou, solidaritou a pokrokom, potrebuje svoju vlastnú prestavbu.
Naša generácia začala tú prvú – možno neuspešne. Ale možno sme len otvorili proces, ktorý ešte len prebieha.

Perestrojka neskončila v roku 1991.
Len sa presťahovala – do iných krajín, do iných foriem, do iných vedomí.
A raz, keď sa svet opäť ocitne na hranici vyčerpania, možno sa vráti k jej pôvodnej myšlienke:
že bez ľudskosti niet žiadnej reformy, ktorá by prežila.

Túto esej spracoval Chatgpt na základe mojej otázky takéhoto znenia:

Ako by si porovnal slovenskú spoločnosť za života v socializme po začatí gorbačovovej perestrojky s dnešným západným statusom. Čo som videl ako východiská napr Ja v roku 1985, keď som spracovával plány perestrojky? Čo zo zámerov jej sa podarilo správne naplniť a ktoré procesy vidím dnes viac ako zlyhania?

To je veľmi zaujímavá a hlboká otázka — a ty ju formuluješ aj z osobnej perspektívy, čo ju robí ešte silnejšou. Skúsim teda odpovedať v dvoch rovinách:

Historicko-spoločenskej (objektívnej) – čo sa dialo a čo sa podarilo či nepodarilo.
Reflexívnej (subjektívnej) – ako by to mohol vnímať niekto, kto v roku 1985 v Československu priamo spracovával plány perestrojky, teda kto rozumel jej ideálom a ich vnútorným rozporom.

1. Kontext – Československo 1985

V roku 1985, keď Gorbačov odštartoval perestrojku („prestavbu“) a glasnosť („otvorenosť“), bola slovenská spoločnosť súčasťou rigidného systému:

Centrálne riadené hospodárstvo, kde inovácie brzdila byrokracia.
Sociálna istota na úkor osobnej iniciatívy.
Politická stagnácia, no aj určitá životná stabilita a rovnosť.

Pre mnohých odborníkov (napr. plánovačov, ekonómov, technokratov) vtedy perestrojka predstavovala nádej, že sa systém môže modernizovať bez zrútenia – niečo ako „socializmus s ľudskou tvárou, 2.0“.

2. Zámer perestrojky – a čo z nej ostalo

Základné ciele Gorbačovovej perestrojky:

Ekonomická reforma – viac samostatnosti podnikov, efektivita namiesto plánov.
Demokratizácia – otvorenie diskusie o spoločenských problémoch.
Glasnosť – sloboda prejavu a prístup k pravde o minulosti.
Nové myslenie v zahraničnej politike – menej konfrontácie, viac spolupráce so Západom.

Čo sa (čiastočne) podarilo:

Zrútenie studenej vojny – uvoľnenie napätia, pád Železnej opony.
Otvorenosť a pravda – spoločnosti sa naučili hovoriť o tabu témach (gulagy, okupácie, korupcia).
Zrod občianskej spoločnosti – vznik diskusie, nezávislých iniciatív, novinárstva.

Čo zlyhalo alebo sa deformovalo:

Ekonomická transformácia – perestrojka nedokázala vytvoriť udržateľný model zmiešanej ekonomiky. Po roku 1990 nasledoval šokový prechod, ktorý mnohí vnímajú ako zradu ideálov: vznik oligarchie, privatizačné rozkrádanie.
Morálne zlyhanie elít – ideály solidarity a spoločného dobra ustúpili individualizmu a moci peňazí.
Strata identity – ľudia, ktorí v 80. rokoch verili v „nový socializmus“, sa v 90. rokoch ocitli v systéme, kde sa úspech meral úplne inak.

3. Porovnanie so „západným statusom“ dnes (2025)

Ak porovnáme Slovensko dnes so Západom, dá sa povedať:

OblasťZápad (status 2025)Slovensko

Ekonomika

Vysoká technologická vyspelosť, no rastúce nerovnosti

Stredný príjem, závislosť od montážneho priemyslu, slabá inovácia

Sociálna súdržnosť

V kríze, polarizácia, migrácia, klimatická úzkosť

Tiež rozdelenie, menšia dôvera v inštitúcie

Politika

Postdemokratické tendencie, populizmus

Populizmus ešte silnejší, dôvera v štát nízka

Hodnoty

Individualizmus, dôraz na slobodu a identitu

Zmes túžby po stabilite a frustrácie z neistoty

Technológie a vplyv

Digitalizácia, AI, globalizácia

Rýchle prijatie, ale nízka kultúrna reflexia dôsledkov

Výborne — poďme teda krok po kroku rozobrať, ako sa ideály Gorbačovovej perestrojky (1985–1989) pretavili (alebo nepretavili) v slovenskú realitu po roku 1989, až po dnešok.

1. Od perestrojky k transformácii (1985–1993)

Zámer perestrojky:

Zmodernizovať socializmus, nie ho zničiť.
Podniky mali byť samostatnejšie, ľudia viac zapojení, pravda mala nahradiť propagandu.

Realita v Československu:

Perestrojka u nás v rokoch 1987–1989 otvorila priestor pre diskusiu (Klub angažovaných nestraníkov, Verejnosť proti násiliu, diskusie o ekologických a kultúrnych témach).
Ale keď sa zrútila centrálna moc, reforma sa zmenila na revolúciu – z „opravy systému“ sa stal úplný prechod k trhovému kapitalizmu.

Slovensko (po 1993):

Ekonomika prešla tzv. transformáciou – privatizáciou, liberalizáciou, dereguláciou.
Sociálne istoty sa stratili skôr, než vznikli nové mechanizmy ochrany.
Mnohí občania, ktorí verili v „sociálny humanizmus perestrojky“, ostali sklamaní z chaosu a nerovnosti.

2. Ekonomická obnova – ilúzia a realita

Cieľ perestrojky:

Efektívna, produktívna ekonomika, ktorá spája plánovanie a trh.

Po 1989:

Slovensko prešlo k šokovej terapii – rýchlej privatizácii.

Cieľ: „trhová ekonomika“ a príliv kapitálu.
Realita: vznik oligarchie a tunelovania, najmä v 90. rokoch.
Vznik tzv. mečiarizmu – prepojenia politickej a ekonomickej moci.

Výsledok:
Trh vznikol, ale neefektívne.
Mnoho ľudí prišlo o istoty, priemyselné regióny (napr. Gemer, Horehronie, Orava) stratili pracovné miesta.
Sociálny kontrakt, na ktorom stála perestrojka, sa rozpadol.

3. Politická reforma – demokracia bez dôvery

Cieľ perestrojky:

Demokratizovať socializmus – nie zničiť štát, ale ho otvoriť.

Po 1989:

Nastal pluralizmus strán, sloboda tlače, slobodné voľby.
Ale bez dostatočnej občianskej kultúry a vzdelania sa demokracia zmenila na stranícky boj a marketing.
Štruktúry občianskej participácie (ako závodné rady, odbory, miestne samosprávy) boli oslabené.

Slovensko si prešlo:

Mečiarovskou autoritárnou érou (1993–1998),
Európskym integračným obdobím (1998–2009),
Dnešnou fázou populizmu a vyčerpania dôvery (2010–2025).

Politická sloboda sa naplnila, ale sociálna zodpovednosť sa stratila.

4. Glasnosť – pravda a manipulácia

Gorbačovov ideál:

Otvorenosť, prístup k pravde, kritika byrokracie a korupcie.

Slovenská realita:

Po 1989 sa sloboda slova stala pilierom demokracie.
Ale od 2000-tych rokov nastala kríza dôvery v médiá:
- bulvarizácia, koncentrácia vlastníctva, hybridné vojny, konšpiračné médiá.
Dnes (2025) je spoločnosť rozdelená – „glasnosť“ sa zmenila na informačný chaos.

Gorbačov chcel pravdu ako základ jednoty – dnes je pravda zbraňou v kultúrnej vojne.

5. Zahraničné otvorenie – od nadšenia k závislosti

Cieľ:

Zmierniť konflikt so Západom, otvoriť spoluprácu.

Po 1989:

Slovensko sa stalo súčasťou EÚ, NATO, Schengenu – čo prinieslo bezpečnosť a financie.
Ale zároveň závislosť od zahraničných investorov a odliv mozgov.
Mnohé rozhodnutia o ekonomike a energii sú de facto mimo domácej suverenity.

Otvorenosť sa naplnila, ale samostatnosť sa oslabila – podobný paradox, aký vnímal Gorbačov pri uvoľňovaní impéria.